V celoslovenskej štatistike „tekutého“ predaja by rekordy určite polámalo mojito. Pije sa v baroch, na recepciách či oslavách. Ale práve pre masové pitie nad ním barmani pohŕdavo mávajú rukou.
Fľaše rumu, koše limetiek, vrecia mätových stoniek, bandasky ľadu. V ostatných rokoch sa takmer žiadna cateringová udalosť – a predovšetkým letná – nezaobíde bez tejto výbavy. Za improvizovaným pultom stojí jeden, dvaja barmani a nalievajú, madlujú, miešajú. A takmer vždy venujú hosťom znudený úsmev – veď toto pijú davy, masy, plebs bez fantázie. Objednať si mojito v dobrom bare sa rovná hriechu, pretože tento osviežujúci nápoj už majú vo svojich lístkoch aj najzabudnutejšie krčmy či stánky kúpalísk, a to v alkoholickej i virgin podobe. Nestor českej barmanskej scény Alexander Mikšovic (publicista a vyslanec projektu Whiskies of the World) by im k tomu však povedal, že „úroveň“ nápoja sa nemeria obľúbenosťou, masovosťou či zriedkavosťou. To všetko sú nepodstatné kritériá. Ba práve naopak, dalo by sa povedať, že podľa jednoduchého mojita poznať barmana, ako dokáže vyvážiť kyslosť a sladkosť v nápoji. Najhorší pohár okúsil v jednom bare priamo v srdci Havany. Veľa turistov, žiadna motivácia ku kvalite. „Podľa mňa do nápoja patrí iba trojročný Havana Club rum – jediný medzinárodne uznávaný kubánsky rum, čerstvá limetková šťava, mäty tak akurát. Niekde z toho dokážu urobiť doslova „špenátový“ drink. A na záver sóda pod tlakom, ktorá dodá nápoju sviežosť čerstvých bubliniek.“ Podľa A. Mikšovica je dobré mojito vzácnosťou. Pripravuje si ho iba sám alebo zájde do pražského Buggsy´s baru. Práve tam sa vraj pred rokmi zrodila česká mojito-mánia. „Barman je tu na to, aby hosťovi urobil radosť. A keď sa to má stať prostredníctvom mojita, tak nech sa usiluje namiešať najlepšie mojito vo svojom živote. Koniec koncov je dosť drahé na to, aby bolo kvalitné a chutné.“ Nápoje tohto typu sa pili už v 16. storočí, vtedy však nie z rumu, ale z jeho nerafinovaného predchodcu nazvaného aguardiente.
